Rwanda? Nebola tam genocída? Veď tí sú sto rokov za opicami… Množstvo ľudí má pred krajinou tisícich kopcov úplne zbytočné predsudky, ktoré sa zakladajú na nepochopení. V Rwande som prišiel nato, že pokiaľ komunita chce, dokáže sa spamätať aj z udalosti akou je genocída a vo veľa veciach dokáže predbehnúť nielen svojich susedov, ale i bohatých Európanov. Len musí chcieť…
Už sa mi podarilo spamätať sa zo včerajška a pri raňajkách zabúdam aj nato, že Barackovi sa podarilo dostať naspäť auto. Aj by som myslel už na iné veci, ale Barack na mňa volá, že mu mám ísť pomôcť. Pár slov na úvod: „Chyť mi len toto“ a podávajúc mi autobatériu pripravuje niečo pod kapotou. „Nejde mi naštartovať a káble nemám, tak to skúsime takto baterka o baterku.“ Proti gustu žiaden dišputát batérie pri kontakte pár krát zasyčia, je cítiť spáleninu, ale auto chytilo. „Nikdy ma neprestane prekvapovať tvoja vynaliezavosť,“ chváliac ho odchádzam radšej ďalej, ak by náhodou chcel štartovať niečo ďalšie. Už keď som sa s Barackom spoznal ma prekvapovalo, ako sa v každej situácii dokázal vynájsť a všetko bral s humorom.
Aj keď sa opakujem, jeho smiech by som prial započuť naozaj každému. Je to asi ten najveselší smiech aký dokážu ľudské hlasivky vyprodukovať. Chalan z Konga to však nemal nikdy ľahké. Narodil sa chvíľu pred Hutuovským exodusom do Konga po genocíde do extrémne chudobných pomerov. Severne od Gomy sa nikdy nežilo dobre, ale Barack padol do rúk rebelom, dostal samopal a po ich boku musel v pätnástich rokoch bojovať. Nakoniec sa mu podarilo ujsť, založil si rodinu a teraz pracuje ako tour guide, opäť však jeho cesta bola veľmi tŕnistá podobná tej Tharcissovej. Keď sa ho teraz opýtam nato, ako to zvládol, len so smiechom odpovedá, že časy boli vtedy troška komplikované.
Dneska nás čaká prehliadka Kigaly a neskôr cesta na juh krajiny, kde sme sa mali dostať prechodom cez hranicu, ale keďže sme šli obchádzkou, naše putovanie sa mierne predĺžilo. Niekoľko hodín naspäť smerom k hraniciam je celkom dosť, ale opäť mám možnosť vidieť novú krajinu, do ktorej som pricestoval len dnes v noci. A nie tak hocijakú krajinu. O Rwande množstvo ľudí dodnes hovorí ako o nebezpečnej lebo „prednedávnom“ sa tam ľudia vraždili medzi sebou, pritom je to podobné ako neisť do Chorvátska, pretože tam „prednedávnom“ bola vojna. Takisto však ako Chorvátsko, aj Rwande sa podarilo vymaniť z temnej histórie a čo viac vytvoriť zo seba príkladný štát pre celú Afriku.
Niektorí tvrdia, že rozdiel medzi etnikom Hutu a Tutsi je ten, že Tutsiovia prišli z oblasti Etiópie a preto sú vyšší, rýchlejší a chudší. Na druhej strane Hutu sa do Rwandy mali dostať zo Západnej Afriky a celkovo boli nižší s plochejšími nosmi. Ďalšia teória hovorí, že boli rozdelení podľa majetku a teda tí chudobnejší boli Hutu a tí s počtom kráv nad desať boli Tutsi. Problém však nastal pri miešaní. Čo keď sa dali dokopy Hutu a Tutsi? Dieťa zdedilo svoju nálepku od otca, aj keď mohli byť majetnejší a dokonca vyšší jedinci, ak bol raz otec Hutu som Hutu aj ja. Miestami som mal pocit, že samotní domáci sa strácajú vo vysvetlení rozdielov medzi nimi. A nebola to náhoda, keďže všetky rozdiely neboli nikdy ničím potvrdené. Pravdou je, že do dnešného dňa sa nevie, aký je rozdiel medzi týmito etnikami, pretože podľa mnohých zdrojov, predtým než vstúpil Európan (konkrétne Belgičan) do Rwandy, nikto neriešil kto je kto (rozdelení boli už vtedy, ale nikto nechcel nikoho zavraždiť len preto, že je iný ako on).
Prišiel však osudný rok 1933, kedy Belgičania zaviedli preukazy, ktoré boli používané až do roku 1994. Postupne vytvorili všetky naratíva, ktoré rozdeľovali ľudí medzi sebou a teda podľa telesných znakov a majetku odlíšili Hutu a Tutsi od seba. Možno by nikdy žiadna genocída neprebehla, ale Belgičania zaviedli pravidlo, ktoré bolo zasialo zrno nenávisti do každého Hutu a hnojení neznášanlivosťou rástlo dlhých 60 rokov. To zrno bolo presadzovanie Tutsiov do vysokých pozícii. Ak ste boli Hutu, nedokázali ste sa dostať vyššie a Tutsi dokonca zastávali aj prakticky všetky politické funkcie. Vzájomná nevraživosť teda rástla až do roku 1959, kedy nastal prevrat a moci sa chopili Hutuovia. Zo strachu pred prenasledovaním nastal odliv Tutsiov do Ugandy. Nikto to vtedy ešte ani netušil, kto všetko odchádza z Rwandy.
Medzi státisícmi utečencami boli politici, právnici, ale i chudobní roľníci, ktorí sa tešili novému životu v Ugande. Kto by bol býval povedal, že jedným z nich bude aj dvojročný Paul Kagame, ktorého matka niesla na chrbte ešte ako bábätko. O ňom však neskôr. Po zabratí moci Hutuami nastalo obdobie teroru pre Tutsiov. Vyše tridsať rokov diskriminácie a ponižovanie spôsobilo, že do okolitých štátov odchádzalo čoraz viac a viac Tutsiov. Aj keď pri moci boli Hutuovia, za všetko zlé čo sa v krajine udialo obviňovali svojich náprotivkov. Kde tu sa stala vražda poprípade niekoho vždy dobili a nevraživosť postupne rástla. Dalo by sa povedať, že ku genocíde to smerovalo niekoľko desaťročí. Veľmi dobre to opísal Paul Rusesabagina v knihe Obyčajný muž. O Paulovi vznikol aj asi najznámejší film o tejto udalosti- Hotel Rwanda. Na začiatku veľmi dobre opisuje, čo sa dialo len pár rokov pre genocídou. Po vpáde Rwandského vlasteneckého frontu z Ugandy v roku 1990, ktorý sa sformoval z rwandských utečencov, začala vláda Hutu stupňovať svoje represie voči Tutsiom. Využilo nato veľmi dobre zosnovaný plán. Paul v knihe hovorí ako sa z nenazdajky objavilo nové rádio RTML. Hrali nové hity a konečne šlo o niečo, kde sa mohli dopočuť aj iné pesničky a nielen nudné správy. Počúvať ho začali všetci. Čo sa mu však zdalo divné bolo, že raz za čas utrúsili útočnú poznámku na Tutsiov. Všetci to brali ako vtip, ale postupne sa tieto vyhrážky začali stupňovať.
Tutsiov prezývali ako švábov a začínali hovoriť o konečnom riešení. Vtedajší prezident Habyarimana presne vedel, čo sa bude diať. S najväčšími architektami genocídy naplánoval mierové rokovanie na zastretie zverstiev, ktoré spolu chystali. Ako však rokovanie prebiehalo, „Genocidares“ trénovali svoje jednotky Interahamwe na zabíjanie a postupne z Číny dovážali lacné mačety. A prečo mačety? OSN zakázala kvôli násiliu dovoz zbraní do Rwandy, avšak o mačetách na poľnohospodárske práce nikto nič nepovedal. Rádio RTML sa stávalo čoraz radikálnejším až nastal osudný 6. Apríl 1994, kedy bolo zostrelené lietadlo prezidenta Habyarimana. Dodnes nebolo vyšetrené, kto lietadlo zostrelil a častokrát sa hovorí o sabotážnej akcii Hutuov, ale asi sa to už nikdy nedozvieme. Každopádne Hutuom už nebolo viacej treba. V rádiu sa začali objavovať heslá typu „začnite s konečným riešením“, „už to nemôžme ďalej tolerovať“. Špeciálne zaujímavý bol slogan „Zotnite vysoké stromy“.
Takto sa začali tri mesiace vraždenia. Rozsudok smrti dostal každý, kto mal vo svojom preukaze od Belgičanov pečiatku Tutsi. Jednotky vrahov sekali vlastných susedov, či dokonca vlastné manželky. Množstvo ľudí, ktorí sa na zabíjaní podieľali hovorili, že zo začiatku ich to dokonca tešilo a prebiehali sa, kto dokáže zabiť za jeden deň viacej ľudí. Postupne ich to však prestávalo baviť a brali len ako povinnosť a prácu. Tutsiovia pre nich neboli ľudia ale len „šváby“. Keď narazili na umierneného Hutu, ktorý ešte nezabíjal, dali mu na výber dve možnosti- buď sa k nám pridaj alebo zabijeme aj teba. Už spomínaný Paul bol jedným z mála ľudí, ktorí mali dostatočne silné kontakty nato, aby dokázali zachraňovať ľudí. V hoteli vtedy ukryl vyše tisíc ľudí a aj keď ako sám povedal: „miestami som musel vyjednávať s diablom aby som pokračoval v božej hre,“ sa mu ich všetkých podarilo zachrániť. Hutuovia vraždili hlava nehlava postupne to prestávali brať ako prácu ale ako skôr niečo, čo spraviť musia aby dostali zaplatené a neskôr museli byť do vraždenie motivovaní. Telá sa kopili čoraz viacej a začali sa šíriť choroby. Otec mi dodnes hovorí ako predtým sa o krajiny Afriky nejak špeciálne nezaujímal a len v televízii videl vrtuľník filmujúci masy tiel na nákladiaku, pretože Hutuovia si uvedomili, že ich musia začať pochovávať.
Týmto spôsobom vzniklo obrovské množstvo masových hrobov na kopcoch po celej Rwande. Vraždenie začalo postupne utíchať. Rwandský vlastenecký front sa blížil ku Kigaly a frontová línia sa posúvala tempom, pri ktorom si vrahovia uvedomovali, že túto vojnu prehrajú. Povstalci však mali vodcu, ktorý presne vedel čo robí. Bol ním už spomínaný Paul Kagame. Utečenecké batoľa z roku 1959 dokázalo za svoj čas strávený v Ugande úžasné veci. Vojnovú stratégiu študoval dokonca v Amerike a premyslenosť jeho krokov je inšpiráciou pre mnohých vodcov dodnes. Keď sa dostali do Kigaly, po celej Rwande zavládol nevídaný chaos. Vojna síce skončila, ale stále boli miesta, kde sa vraždilo a genocída pokračovala. Hutuovia si ale uvedomovali, že to čo spáchali, tolerované nebude. Ono Rwandský vlastenecký front si nepredstavujte ako niečo výnimočne skvelé a čisté.
Aj v ich radoch prebiehali zverstvá množstvo svedkov ich opisuje ako surových vojakov, ktorí dávali na výber väzenie alebo boj. Boli to obyčajní Rwanďania, ktorí sa chceli vrátiť konečne domov ku svojím rodinám. Aké pocity však prežívali, keď zistili, že ich rodina už dávno nežije? Chuť pomsty hnala nejedného z nich, a tak nastal slávny exodus. Hutovia zaplnili kopce ako mravce a zo strachu ich niekoľko miliónov odišlo do utečeneckých táborov do Konga (+ priľahlé krajiny). Milión mŕtvych, milióny ľudí vonku a spustošená krajina. Rwanda bola na dne. Na totálnom dne. Tutsiovia, aj keď zničený z tragédie, ktorá sa im stala, si uvedomovali, že krajinu nedokážu dať dokopy sami. Zároveň nie všetci „víťazi“ to brali na vedomie.
Chuť pomsty prevládala. Rwandský vlastenecký front sa chopil moci a začala invázia do OSN podporovanými utečeneckých táborov. Skrz komplikované procesy sa podarilo Hutuov dostať naspať domov. Tými procesmi mám na mysli to, že front svojou aktivitou vyvolal vojnu vo vtedajšom Ziare (dnes Demokratická republika Kongo). Hutuovia však boli doma. Nevinní ale i vrahovia. Čo pri takej sutuácii robiť? Rwanda potrebovala ľudí na poliach, ale zároveň si nemohla dovoliť pustiť zabijakov medzi zvyšok populácie. Väznice sa však plnili a ľud potreboval riešenie. Rwanda teda začala raziť politiku odpustenia. Zaviedli sa zákony, ktoré zrušili označenie Hutu a Tutsi, či množstvo iných reforiem, cez ktoré sa preniesli až do rozvinutej krajiny.
A tu už môžeme preniesť príbeh do dnešnej doby. Rwanda funguje avšak čo urobíte, ak vaším susedom je človek, ktorý zabil celú vašu rodinu? Čo urobíte, ak človek, ktorý vám pravidelne nosí noviny zabil vaše deti? Nemôžete urobiť nič. Všetko je nastavené tak, že jediné miesto, kde sa môžeme vyjadriť je na posedení gacagy (Rwanďania riešili svoje miestne problémy na posedeniach, kde sa zišla celá dedina a rozhodovali, čo sa stane). Dodnes v krajine panuje obrovská nedôvera, smútok a strach. Pokiaľ sa krajine darí, ľudom to pomáha nemyslieť na strasti genocídy. Ak však nastane kríza v podobe napríklad obdobia sucha, spomienky ožívajú a chuť pomsty v ľuďoch rastie. Nechcem ani pomyslieť nato čo sa stane, ak sa Rwanda ocitne v ďalšej veľkej kríze.
Hotel des Mille Collines. Toľkokrát som o tom mieste čítal, či pozeral slávny film Hotel Rwanda a dnes stojím pred ním. V tejto chvíli si ani neviem predstaviť, čo tu prežívali ľudia pred tridsiatimi rokmi. Vchádzam dnu skrze bránu, ktorá oddeľovala masakre od útočiska tisícky Tutsiov. Vnútro hotela je však iné. Nie je tu jediný náznak toho, že sa tu stal najslávnejší príbeh Rwandy. Pri prechode k bazénu ma to zrazu celé dostane. Ten známy bazén, z ktorého ľudia pili vodu, keď už nemali čo iné. Ten bazén, pri ktorom ľudia kľačali na zemi s mačetami pri hlave a len náhoda ich zachránila od smrti. Všetci si pri bare objednáme niečo na pitie a sme úplne ticho. Mladá čašníčka donesie fľašky s vodou.
Nejakú pozornosť tomu nevenujem teda až do momentu, kým Zolo nepovie: „Všimli ste si ako to otvorila pred nami? Je to kvôli tej nedôvere, o ktorej som vám rozprával a teda aby ste si nemysleli, že vám tam niekto čosi hodil.“ Prežívam veľmi zmiešané pocity a ani neviem ako nato celé reagovať. Je to úplne iné ako keď si človek pozrie nejaké informácie o danom mieste. Stáť a premýšľať nad všetkým čo sa tu stalo je neuveriteľné. Mám pocit, že čím viacej o tejto genocíde viem, tým tomu menej rozumiem. Ani neviem, či už toho na mňa nebolo dnes dosť.
Čaká nás kľukatá cesta na juh. Niekoľko hodín strávených v aute, ale aspoň mám čas utriediť si myšlienky. Aj keď sa mi to nedarí prichádza niečo, čo mi to znemožní ešte viacej. Sme tu. Memoriál Murambi. Ono tých pamätníkov na genocídu je mnoho, ale tento je v niečom iný. Je kritizovaný mnohými organizáciami zato, akým spôsobom je urobený. V Murambi sa odohral jeden z najhorších masakrov vôbec. Vchádzam do hlavnej budovy a je tu neskutočný pokoj. Ten kľud by sa dal krájať. Príhovor začína sprievodca: „Keď si všimnete okolie- sme na kopci okolo ktorého je nížina široká pár metrov a znova je obkolesený kopcami. Ideálne miesto pre vrahov, pretože ste ako na dlani.
Počas genocídy to naozaj aj využili. Nahnali sem päťdesiattisíc ľudí a ujsť pred istou smrťou sa podarilo len okolo tridsiatim. Smutné je aj to, že zabijaci začali o štvrtej ráno a s malou pauzou skončili s vraždením okolo obeda. V priemere tu zomrelo vyše sto ľudí každú minútu.“ Zmeraviem a to ešte neviem, že to nie je to najťažšie, čo budem musieť dnes absolvovať. Nevhodná otázka od jedného účastníka zapríčiní, že náš sprievodca sa rozplače a nedokáže s nami ísť ďalej. Ostáva to preto len na nás a slova sa ujme Zolo: „Na tomto pamätníku máte vystavené reálne telá tak, ako ich našli v masovom hrobe. Malé detičky vraždili spôsobom „smashingu“ teda chytili ich za nohu a tresli hlavou o stenu. Ak to niekto nechce vidieť, nemusí. Je to naozaj ťažký pohľad. Tých tiel je tu okolo dvanásťtisíc.“ Opisovať to nejako podrobne ďalej mi príde nevhodné. Človek to musí vidieť. Telá v klbkách ešte v pozíciách v akých zomreli a na kostiach môžete vidieť stopy mačiet či malé dvoj-trojročné deti s roztrieštenou lebkou. Skúsenosť bola pre mňa tak silná, že sa mi o tom ešte dva dni po sebe snívalo. Tento pamätník existuje, aby nikdy nemohol nikto tvrdiť, že genocída neprebehla a aby zverstvá neboli nikdy popreté.
O tejto genocíde som prečítal niekoľko kníh, ktoré ma uviedli do danej problematiky. Informácie v tomto blogu sú len malý prehľad o tom, čo sa v Rwande stalo a moje prežívanie miest, kde sa odohrali masakre. Donekonečna by sa dalo polemizovať o tom, akú úlohy zohrali vtedajšie veľmoci (Francúzsko alebo USA) či dokonca o tom, čo spravilo OSN totálne zle. Z tohto blogu by však v takom prípade nemohol byť len blog. Pokiaľ by niekoho zaujímala problematika Rwandy, je o nej napísaných nespočetné množstvo kníh- Obdobie mačiet, Chceli by sme vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú, Stratégia antilop, Obyčajný muž,…
Čím viac o tejto genocíde vieme, tým je nepochopiteľnejšia.
Moje posolstvo pre moje deti znie: Nepozeraj sa, či ten čo oproti tebe stojí je Hutu alebo Tutsi.
Myslím, že to nebola posledná genocída.
Autor: Vladimír Macko