Nasadáme do auta a čaká nás neplánovaná cesta. Kvôli problémom, ktoré medzi sebou Rwanda a Burundi majú, sa do našej ďalšej destinácie musíme dostať inak. Do pléna sa dostávajú dva návrhy- buď pôjdeme cez DRC (Demokratická republika Kongo) alebo cez Tanzániu. Bez mihnutia oka všetci zahlasujeme za Tanzániu, čo bol v konečnom dôsledku aj Zolov plán. Cesta mi ubieha pomaly a aj keď nás sprevádza dážď, užívam si to tak ako vždy. Sledovať okolo seba krajinu po ceste už asi navždy ostane moje obľúbené hobby. Dažďové kvapky bijú silno do auta a vytvárajú príjemnú melódiu. Dostávame sa až na hranicu, kde vybavíme víza a minimálne na nejaký čas sa lúčim s krajinou, ktorá vo mne zanechala príjemnú stopu. Aj keď to možno vyznie ako klišé, ale každá časť sveta má niečo do seba. Burundi by som však dal ako povinnú jazdu pre každého Európana.
Nápis WELCOME TO TANZANIA ma víta spoza kamiónu už s tanzánskou ŠPZ. Kukuricové polia sa strácajú za horizontom a poľné cesty sú rozmočené od nedávneho dažďa. Aj keď už neprší tak silno, stále chodím v nepremokavej bunde, pretože čosi furt padá. Rozmýšľam o ceste do Kigaly a o vzdialenosti, ktorú musíme prekonať. „Prídeme asi až večer poprípade neskoro v noci,“ povie mi Barack a svoj oznam zakončí tak ako vždy silným smiechom na konci. Krajina sa opäť zmenila. Už to nie je to tá chudobná Burundi aj keď biedu pozorujem aj tu. Každopádne vďaka príjmom z turizmu sú na tom oveľa lepšie ako susedia. Postupne prechádzame krajinou a z nudnej jazdy ma len kde tu vyvedie pozorovanie malých jazierok, ktoré vznikli po búrke. Naším plánom je dostať sa až do dedinky Rusomo, ktorá mimochodom leží v dvoch štátoch naraz.
Zaspal som. Poriadne nadhodenie ma zobudí z príjemného spánku a sledujúc scénu predo mnou mi skoro zabehne. Naša zelená dodávka pred nami sa brodí malý jazierkom, ktoré som prednedávnom len pozoroval. Úspešne to obe autá zvládnu, ale voda sa vyskytuje čoraz častejšie. Pomaly už každých päťsto metrov musíme prejsť cez väčšiu mláku, ale nikto z nás tomu nekladie väčšiu pozornosť. Prechádzame po poslednom kopci a v diaľke za riekou už vidím tanzánsko-rwandskú dedinku Rusomo! Nadšene pokračujeme za novým dobrodružstvom do novej krajiny. Teda až do chvíle, kedy musíme zastať. Pozerám pred seba a z rieky, ktorá bola poslom dobrých správ blížiacej sa Rwandy, sa po rozvodnení stal posol toho najhoršieho. Nikde naokolo nič nie je. Voda zhltla cestu pred nami a dážď začína opäť naberať na sile. Sme odrezaní od Rwandy…
Skúšať to obísť? Trvalo by nám to niekoľko hodín a hranica sa onedlho zatvára. So Zolom riešime všetky možné aj nemožné riešenie až do chvíle, kedy si Barack zoberie bremeno zodpovednosti na seba a rozhodne sa, že to ide skúsiť prebrodiť. „Nemáš to ako urobiť veď to sú stovky metrov ničoho iného než vody!“ hovorí mu Zolo, ale pritom si uvedomuje, že nemáme moc na výber, ak sa chceme dnes ešte dostať do hlavného mesta. Barack preto na svojej dodávke začína púť, pri ktorej si nikto neodváži povedať ako to dopadne. Prvých pár metrov vyzerá nádejne a auto sa pohodlne posúva ďalej. Všetko ide dobre až do momentu, kedy uvidím kajakára na člnku, ktorému musí dať Barack prednosť. V hlave mi preblesknú tri otázniky, veď predsa vody tu je maximálne tak po kolená, načo ide na loďke? Odpoveď dostávam ihneď. V mútnej vode nie je vidno aký terén je pred autom a z ničoho nič skĺzne dodávka takmer pol metra pod hladinu a sanie začne naberať vodu do motora, ktorý prestáva ísť. Predo mnou sa tak naskytá tragikomický pohľad. Naše pokazené auto uprostred ničoho v rozvodnenej rieke blízko tanzánsko-rwandských hraníc, ktoré onedlho zatvárajú. Dážď je len čerešnička na torte. V živote by som nepovedal, že niekedy niečo takéto uvidím. Neostáva však čas premýšľať takmer nad ničím.
Zolo celú skupinu vysiela vpred lebo dneska tie hranice stihnúť jednoducho musíme. On s jediným funkčným autom naberá opačný smer, pretože musí nájsť obchádzku. „Vidíme sa Rwande!“ krik zaniká niekde v diaľke a pri vyzúvaní sa, vstupujem do novovzniknutého poľného jazera. Postupne sa brodím až k autu, kde mi voda siaha takmer po pás. Popri všetkom vystúpi Barack a s úsmevom na tvári hovorí: „auto je pokazené pomôž mi ho potlačiť prosím ťa.“ Nemám na výber a spoločne s novými africkými kamarátmi začnem tlačiť auto ďalej. Trvá to len chvíľku a sme opäť na kúsku súši! Víťazné pocity ale netrvajú dlho. Pri pokuse naštartovať sme bez šance a to ešte nevieme, že najhoršie máme pred sebou. Hodina do zatvorenie hraníc. V daždi sa všetci spoločne blížime až k rieke, ktorá svojou silou toto celé zapríčinila. Rwanda je pred nami.
Som nadšený, pretože pomocou kompy, ktorú vidím na druhej strane, hravo dostaneme auto aj s posádkou na opačný breh. Úplne celý bez seba sa chystám oznámiť Barackovi, že všetko je zažehnané, ale on ma predbehne s inou správou: „No… Tá kompa nefunguje. Ale nevadí ja to nejako vymyslím dôležité je sa dostať na druhú stranu auto potom dopracem do Kigaly to je už najmenej.“ Ak ma niečo naučilo Burundi, tak je to že miestnemu sprievodcovi dôveruj. Čo povie že vybaví, zväčša naozaj vybaví a k výsledku sa vždy dostane. Slepo sa teda oddám Barackovým radám, jeho nápad mi ale takmer vyrazí dych. „Vidíš tie loďky, tam nimi pôjdeme. Neboj sa je to úplne v pohode.“ Pod pojmom loďka si bežný človek predstaví naozaj aspoň člnok. Toto však vyzeralo ako škrupinky, ktoré nás majú dostať na druhú stranu rozbesnenej rieky. Nevadí, aspoň budem mať o čom písať blog 🙂 a v najhoršom si zaplávam- poviem sám sebe a spokojne nastupujem na sedadlo smrti, pričom batožinu mi jeden miestny položí na kolená.
Najviac ma dostane šofér nášho „vozidla“. Chlapec má možno tak dvanásť a so slúchadlom v uchu preplavuje rieky akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete. Všetko ide hravo a chvíľu si hovorím, že veď to je vlastne úplne pohode. Asi po tisíci krát v daný deň som z pohody vyvedený. V topánke začínam cítiť vodu, ale kvôli batohu sa nemôžem ani pozrieť aké zlé to je. To je asi aj dobre. Blízko druhého brehu mám už vody po členky, ale neriešim to a len vyskakujúc z člnku sa úspešne dostávam na druhú stranu. Jeden posledný pohľad nato, čo sa podarilo prekonať a utekám na hranicu. „Fuu kámo, to máš ešte riadne ďaleko poď zveziem vás na motorke.“ V tejto chvíli mi je už všetko úplne jedno. Nasadáme na motorky a skrz dedinku Rusomo si v lejaku brázdime cestu do nášho vutúženého cieľa. Vysadí nás a ďakujúc sa obzerám, kde som sa to vlastne dostal. Keď na tabuli vidím nápis Rwanda a vedľa toho šípku, je to asi ten najkrajší pohľad. Na pešo sa teda vyberieme k ešte niekoľko kilometrov vzdialenej tak ťažko dosiahnuteľnej hranici, až sa finálne ocitáme na pasovej kontrole…
„Ako to myslíte že či máme zatvorené? Sme predsa na hranici, otvorené je 24/7,“ oznam, ktorý nebol hodný ničoho iného než pousmiatia. Všetci sa už len smejeme na komentári od pani, ktorá vidí do nitky zmoknutých turistov, ktorým nedokáže uveriť ich dôvody, prečo tú rieku jednoducho neobišli. Posledným kúskom skladačky sa stáva Zolo. Jeho výraz hovorí za všetko. Keď sa nám stretnú pohľady, jeho nadšenie že nás konečne našiel je veľmi ľahko badateľné. Pozýva nás na kávu a aj keď nás čaká ešte dlhá cesta, máme jedno pokazené auto a deň sa trochu skomplikoval, každý to zoberie tak ako to je a už si z toho celého robíme len srandu. Medzitým sa dokonca Barackovi podarilo vybaviť lístky na autobus, ktorý nás zoberie až do Kigaly!
Už po tme nasadám do rozheganej krabice a po celom dni zaspávam. Sedím hneď pri šoférovi, preto sa niekedy zobudím kvôli nadávkam na iných účastníkov premávky, všetko ostatné je však skvelé. Cesta je nekonečná a do cieľa prichádzame až neskoro v noci. V Kigaly už od únavy ani nedokážem chodiť. Predtým ako si ľahnem do postele venujem ešte jeden posledný pohľad na nočné mesto a zobúdzam sa až ráno na zvuky rwandskej metropoly. Akoby to celé bol len sen. Niečo tak dobrodružne sa hádam ani nemohlo stať. Kto iný by ma prebudil do reality, než Barack. A viem, že pohľad, ktorý sa mi naskytol nezabudnem dokonca života. Vysmiaty ako lečo mi kýva spoza naštartovanej dodávky, ktorá ešte dnes v noci bola pokazená niekde v Tanzánii. „Ako sme prišli do Kigaly tak som zobral prvý autobus späť a chalanom som rozkázal, nech zatiaľ opravia auto. Došli sme pár minút dozadu. Síce som nespal ale hej, máme auto späť!“
Potulky po Afrike prinášajú aj takéto zážitky. Či už sú negatívne alebo pozitívne záleží len od toho, ako ich človek príjme.
Autor: Vladimír Macko